Ako to v školstve (ne)funguje.

Poznáte tú rozprávku? Vyrastala som na nej a občas mám dojem, akoby to Dobšinský len teraz písal z prostredia školstva. Preto na záver rozprávky ešte len čakám. Chudobný človek v rozprávke to je v skutočnom živote nepedagogický zamestnanec. Aj ten má tak malý plat, že to hraničí až s chudobou. Kuchárkam, upratovačkám či školníkom, ale aj ekonómkam škôl sa dostane len málo z toho, čo by si zaslúžili. Z toho mála musia vyživiť seba aj svoje rodiny. Aj keď ja mám vysokoškolské vzdelanie a dlhodobú prax zďaleka sa môj plat nemôže rovnať učiteľom. Poviem Vám, je to dosť deprimujúce, že ak chcem zarobiť tak musím zo školstva odísť. Trčím tu len kvôli deťom- teda dočasne. Ale k veci. Nechcem nikomu krivdiť, ale učitelia mi občas pripomínajú radcov v tejto rozprávke. Tam tiež kráľ zahlásil že má doma dvanástich radcov, a čím väčšiu plácu im dáva, tým väčšmi sa mu ponosujú, že nemajú z čoho žiť a troviť. Nezdá sa aj vám, že čím viac sa učiteľom pridáva tým viac sa iba ponosujú a stále chcú len viac a viac? Veď už koľkokrát im dvíhali platy. A nikdy im nie je dosť. Naháňajú sa za svojimi príjmami a pritom zabúdajú, že ich povolanie je vlastne poslanie. Samozrejme každý chceme aby sme zarobili čo možno najviac. Ale videli ste už niekedy aby podnikateľ dal zamestnancovi za rovnako odvedenú prácu väčšiu odmenu? Myslím , že táto absurdita je možná len v našom štáte. Počkať ešte aj v Grécku. Ale to je už o inom. Ja nemám problém s tým, že učitelia pýtajú viac. Ak si zaslúžia potom nech sa im pridá. Moje skúsenosti s učiteľmi sú však hrozné. Na všetko frflú, nič sa im nepáči a najlepšie keby sa menili len výšky platov nie vyučovacie metódy. Mnoho učiteľov tak ako sa svoje predmety naučili pred dvadsiatimi rokmi tak ich memorujú aj teraz. Česť výnimkám. Určite aj tie výnimky , ktoré sa fakt snažia mi dajú za pravdu, že nie je učiteľ ako učiteľ. Mám takú príhodu. Raz som vybavila pre deti výlet, ktorý bol plne preplatený sponzorom, stačilo len nájsť doprovod -učiteľa. Avšak chyba lávky. Výlet sa konal cez víkend. Myslela som si veď žiadny problém -no bol to vééééľký problém, pretože to nebolo zaplatené, nebolo za to náhradné voľno ani iný benefit. Dobrý pocit ich vraj nezasýti. Bolo mi povedané. Žasla som. Poznám ich platy, veď ich uhrádzam. Spracúvam im mzdy. Vedúca jedálne a upratovačka bola ochotnejšia ako celá škola učiteľov. K tomu ešte dlho som po výlete počúvala posmešky ako sa im montujeme do remesla. Pritom sami ísť nechceli. A prečo to všetko? Lebo učiteľ má okrem základného platu preplatené aj zastupovanie, krúžky, prípadne kreditové príplatky a pod. Kvôli peniazom sú zrejme ochotný urobiť čokoľvek, ale zadarmo ani nápad. No nádherne si ich vrchnosť naučila . Ale čo si vychovali drahí odborári to nech si aj majú. Keď odborári chceli vo veľkom štrajkovať, dobrí sme im boli aj my- nepedagogickí zamestnanci. To nám sľubovali hory – doly aké výhody z toho budú. Keď páni odborári s učiteľmi dosiahli svoj cieľ hodili nás cez palubu. Lebo by museli pridávať celej verejnej správe, keďže patríme tam a nie k učiteľom. A ja sa pýtam, prečo by aj iní nemohli dostať to čo učitelia. Vraj sa učitelia zožierajú s deťmi. No taká sociálna pracovníčka na oddelení nezamestnanosti či daniarka sa snáď nezožiera s ľuďmi? Vraj majú stresy a psychické vypätie. A či také účtovníčky neprežívajú psychické vypätie a stresy?

Na rozdiel od rozprávky žiadny minister či sám pán premiér zatiaľ neprešiel okolo kuchárky či upratovačky a neopýtal sa jej ,koľkože grošov dostane za túto ťažkú prácu na deň. Asi by sa začudoval tak ako kráľ z rozprávky ako z toho platu môže vyžiť. A keby prešiel okolo mňa určite by som mu ponúkla nasledovnú radu úplne zadarmo. Nech rozdelí pedagógov na tri groše. Prvý groš budú tí, ktorí školstvu ubližujú, deti poriadne nenaučia, prácu len flákajú no sami na druhých šéfom donášajú. Tiež by tam mal dať dôchodcov, ktorí poberajú dôchodky. Druhý groš by boli učitelia, ktorí berú svoje povolanie ako poslanie, snažia sa v deťoch objaviť ich talent a ten potom rozvíjajú. Tretí groš budú všetci ostatní, ktorí síce neublížia, ale ani zázraky sa od nich nedajú čakať. Prví groš treba jednoducho vyhodiť a viac ho do škôl nepustiť. Peniaze , ktoré sa ušetria treba pridať na výplatu druhému grošu. A ja verím tomu, že zostane na odmeny aj pre ten tretí groš či nás chudobných. Veď tých, patriacich do prvého groša je veľmi veľa. Hneď by sa nám tu žilo ako v rozprávke.